Jednoducho Iná

 Pupočná šnúra z hora ťa vedie. Chráni. Hnev je strata času. Priateľstvo-stuštička vo vetre-  odomkni pohľad. Vojna, čo sa preniesla do škôlky, preliezla tvoj plot. Zajtra nebudeš mať na chlieb. Chceli ťa oslobodiť, ale vzali ti právo na rozhodnutie. Rozhodol si sa kráčať, ale nohy začali nemotorne lietať  ako bratské rady.

Je to potreba kukly sa zakukliť, keď po mesiacoch otvorených dverí používali tvoj domov ako sklad, klub a diskobar, miesto, ktoré tu je  a ty si môžeš rozmyslieť či prídeš a vezmeš si všetko, čo sa ti zažiada. Chvíľu času pre  pomalé rána, šuchtavé kroky čo patria iba domov. Nemohra samoty pomáha dozrieť v hudbu, tanec a divadlo. Ale tanec prichádza príliš skoro. Krvavé skoky po ihličkovom údolí a domov je nikde. Hudba čo nevidí a nepočuje. A divadlo bez potlesku a oslavy v šatni.

Kráčajú k cieľom bez chýb. Tie za nich robia iní. Aj prácu, ktorú nevidieť  za nich robia iní. Jedno jabĺčko. Jeden celok.  Jednu časť im  aj druhú časť im. Na nich a  za nich. Niekto krája  a niekto žerie. Práca je len slovo. Všetky slová, ktoré letia vo vetre sú len slová. A vetra je dosť. Dám ti 27 dní. Ani o deň viac.  Nauč beznohého chodiť, bezrukého chytiť do dlaní a slepého vidieť jemné odtiene farieb. Oni za to dostanú odmenu, poučia ťa o tvojej neúplnej práci a ty môžeš kráčať ďalej, aby si stretol ďalších beznohých, bezrukých a slepých. Dívaš sa do tmy,  nevidíš koniec. Ukrajina je ďaleko.                            

 ešte stále (ťa) dýcham chytám priestor (tvojimi) očami pohľad (si odoprel) ale (zostal si) TU vyoperovaná súčasť m(ň)a tlačí v polohách (krivdy) hľadať z ostatku si vyberám kyslík zanechávam (sa) TU (niekde) medzi nádychom a výdychom vesmír

namiesto očí ružové kríky tŕne sa objavujú v momente priblíženia odložené rozhovory na potom odložené priateľstvá na potom milujeme a nenávidíme sa potom o jedno potom odložené priateľstvá autenticky chladnú v diplomacii prítomnosti kto z nás to posolil kto osladil o jedno potom prelietavé priateľstvá si vymieňajú kabáty podľa najnovšej módy máš viac ako jeden život? nad očami si trhám lupienky aby som bola schopná žiť s kaluláciou mačiek výhovorka má jednu tvár priateľstvo o pár POTOM ti musím niečo povedať

vraciam  vnútornostiam vnútro kladiem na oltár dňa otvorená križovatka na ceste stojí princezná havran väčší ako priemerný človek pes zaseknutá v pohyblivej mašinérii na jednom mieste v jednom čase spieva v stereotypoch o mladosti  vracania

Autor obrázka: Stanka Gagačová Sme domýlení. Myslíme si, že strach je láska. Že posudzovanie je múdrosť. Že sme počuli a nepočujeme nič.  Že sa nám zdá, ako sme za vodou. A v jedinej sekunde vidíš, že sme nepochopili nič. Absolútne nič.  V jednej chvíli ťa to pohltí a potom to ľutuješ. Neviem. Bojím sa. Naučili sme sa pomenovávať, toto je to a toto je hento. Mám strach z pomenovania, pretože to nakoniec vždy skončí pri odsudzovaní. Sťahy vlastnej hlavy a srdca. Potreba dôvery. Potreba sebalásky a slobody. Nechala som sa domýliť, na neistých nohách slepačej ohrádky. Bolí ma hlava z tých múdrostí. Bolí ma hlava z tých sprostostí. Prestať myslieť a jednoducho byť. Spoľahnúť sa na život. Ale počuť ho, vypočuť si ho. Najhoršia je vina, horúci zemiak, poskakujúci v tvojich rukách. Nechceš ho zjesť, mám ho jesť ja. Narastajúce hrdlo a pichľavá hlava. Smiech, čo nosíš na chrbte ako prívesný karaván, do ktorého sa schováš. Chceme pracovať na sebe, pracovať na čakrách a nedokážeme preži...

A prekročil prah  toho,  čo nazývajú vlastnou  prázdnotou,   Zvnútra sa dotkol končeka päty. Na ceste k sebe stratil mňa. Sú chvíle,  nespavosť lepí na tvár ryhy. V ryhách sa neschováš. Unavená sa spúšťam  dolu po túžbe  nájsť pochopenie tam  kde nenachádzam. Sú chvíle,  už žiadny ďalší krok  na mojom území  nie je možný a sú to presne tie chvíle,  keď si musím pripomínať,  že tá noha, čo po mne dupe  bola anjelova. Potom sa pýtam,  kde sa končí hranica priateľskej ruky a kde je to vlastná paža čo zovrela stisk. Hľadám autentický obraz  v miliónoch napodobenín. Všetky sú tak neskutočne známe, áno, vychádzajú z môjho obrazu, ale nie sú ozajstným obrazom. Maľba, ktorú dýchaš  tebou vibruje  a prerastá ťa  cez končeky prstov  ďaleko ďaleko  do zasľúbenej krajiny.

Zastavil sa uprostred Norimbergu v ulici zápálenej kryštálikmi noci. A kričal tým svojim pokorným pohľadom do jej zvlnených vlasov lásku. A ona držala. Ako nečistá suka, keď sa necháva nakryť. Kričal dlaňami. A ona ich počúvala  ako jej tvári spievali regrútske piesne. Chcela sa do nich schovať. Pomedzi škodoradostné pohľady výkladov, ktorým vylomili zuby aby nehrýzli do ich vlastného svedomia naničhodnosti, bežali títo mladí Untermenschen , aby si ukradli kúsok svetla. Videla som ich, keď som  venčila svoje vlasy. Rozbrechané sa za nimi  hnali ulicou. Nedobehla som ich. Nestihla. Kučeravé zablúdili. Rozbehli sa do všetkých svetových strán a nikomu sa ich už nepodarilo spojiť. Noc z 9. na 10. novembra 1938, Nemecko