Pomýlení

Autor obrázka: Stanka Gagačová

Sme domýlení. Myslíme si, že strach je láska.

Že posudzovanie je múdrosť.

Že sme počuli a nepočujeme nič. 
Že sa nám zdá, ako sme za vodou.

A v jedinej sekunde vidíš, že sme nepochopili nič. Absolútne nič. 
V jednej chvíli ťa to pohltí a potom to ľutuješ.
Neviem.
Bojím sa.
Naučili sme sa pomenovávať, toto je to a toto je hento.

Mám strach z pomenovania, pretože to nakoniec vždy skončí pri odsudzovaní.
Sťahy vlastnej hlavy a srdca. Potreba dôvery. Potreba sebalásky a slobody.
Nechala som sa domýliť, na neistých nohách slepačej ohrádky.
Bolí ma hlava z tých múdrostí.
Bolí ma hlava z tých sprostostí.
Prestať myslieť a jednoducho byť.
Spoľahnúť sa na život.
Ale počuť ho, vypočuť si ho.
Najhoršia je vina, horúci zemiak, poskakujúci v tvojich rukách. Nechceš ho zjesť, mám ho jesť ja.
Narastajúce hrdlo a pichľavá hlava.
Smiech, čo nosíš na chrbte ako prívesný karaván, do ktorého sa schováš.
Chceme pracovať na sebe, pracovať na čakrách a nedokážeme prežiť prebiehajúcu sekundu v pravdivosti a láske. 
Hovoríme o vlkoch v lese, ale najhorší vlk je v našej hlave.
Sme domýlení a nechávame sa mýliť. 
Chceme uveriť myšlienke, že ľudia sú zlí a dobrí,
že svet funguje podľa pravidiel. 
Ale uši nám pribili k vlastným gramofónom v hlave a zabúdame na to, že každý má ten svoj gramofón.
Prenášame problémy do našich hláv a prehrávame si ich ako staré hity.
Zasiahnutí tancujeme podľa hudby opakujúcich sa klamstiev.
Ale hudbou je ticho, tvár pozorovateľa a ruka podaná z lásky.
Všetko ostatné je šramot kolies smetiara odvážajúceho smeti na smetisko.
Sme mŕtvi?
Mŕtvolné ticho tak nehučí. Mŕtvolné ticho nehreje. A mŕtvolné ticho nerozpráva. Mŕtvolné ticho je neschopnosť rozprávať a neschopnosť sa vyjadriť.