Jednoducho Iná

Autor obrázka: Stanka Gagačová Sme domýlení. Myslíme si, že strach je láska. Že posudzovanie je múdrosť. Že sme počuli a nepočujeme nič.  Že sa nám zdá, ako sme za vodou. A v jedinej sekunde vidíš, že sme nepochopili nič. Absolútne nič.  V jednej chvíli ťa to pohltí a potom to ľutuješ. Neviem. Bojím sa. Naučili sme sa pomenovávať, toto je to a toto je hento. Mám strach z pomenovania, pretože to nakoniec vždy skončí pri odsudzovaní. Sťahy vlastnej hlavy a srdca. Potreba dôvery. Potreba sebalásky a slobody. Nechala som sa domýliť, na neistých nohách slepačej ohrádky. Bolí ma hlava z tých múdrostí. Bolí ma hlava z tých sprostostí. Prestať myslieť a jednoducho byť. Spoľahnúť sa na život. Ale počuť ho, vypočuť si ho. Najhoršia je vina, horúci zemiak, poskakujúci v tvojich rukách. Nechceš ho zjesť, mám ho jesť ja. Narastajúce hrdlo a pichľavá hlava. Smiech, čo nosíš na chrbte ako prívesný karaván, do ktorého sa schováš. Chceme pracovať na sebe, pracovať na čakrách a nedokážeme preži...

A prekročil prah  toho,  čo nazývajú vlastnou  prázdnotou,   Zvnútra sa dotkol končeka päty. Na ceste k sebe stratil mňa. Sú chvíle,  nespavosť lepí na tvár ryhy. V ryhách sa neschováš. Unavená sa spúšťam  dolu po túžbe  nájsť pochopenie tam  kde nenachádzam. Sú chvíle,  už žiadny ďalší krok  na mojom území  nie je možný a sú to presne tie chvíle,  keď si musím pripomínať,  že tá noha, čo po mne dupe  bola anjelova. Potom sa pýtam,  kde sa končí hranica priateľskej ruky a kde je to vlastná paža čo zovrela stisk. Hľadám autentický obraz  v miliónoch napodobenín. Všetky sú tak neskutočne známe, áno, vychádzajú z môjho obrazu, ale nie sú ozajstným obrazom. Maľba, ktorú dýchaš  tebou vibruje  a prerastá ťa  cez končeky prstov  ďaleko ďaleko  do zasľúbenej krajiny.