Jednoducho Iná

Svatba najstaršieho syna. Veselica. Pokročilá zábava, už skoro končiaca. I keď Jankina strana rodiny je vytrvalá a nechce tú druhú časť pustiť domov. Janka si zobrala na starosti dohľad nad kuchyňou, obsluhou a rozdávaním výslužky rodine.Ocitáme sa pred kultúrnym domom v Ondrašovej, kde sa hostina koná. Vonku prichystaný autobus odchádzajúcej časti rodiny nevesty. Šofér prestupuje z nohy na nohu,  mal odísť už pred polhodinou, ale svadobčania sa nevedia rozlúčiť, práve sa vrátili tancovať lambadu. Nevestin brat cez okienko podáva cudzím prišelcom z dediny  víno a koláče. Janka vychádza von si zafajčiť. Janka: (pospevujúc si) Songo lambada e..heeeeej......songo lambada a (má trošku viac vypité, vrtí zadočkom a popri tom si vyťahuje cigaretu, všimne si Fera, ešte zatiaľ nie kontext, a myslí si, že ponúka zákusky z tácky) Hej, Fero, daj sem jeden, aj ja chcem. (vzápätí si uvedomí, čo vidí) Čo ti j..e? To čo robíš? Cudzím rozdávaš? Však nebudeme mať pre vlastnú rodinu! ...

p.Novák:    Aký krásny deň. Som veľmi spokojný s domom, ktorý som si postavil. Hrubé múry zemitej farby, krásny dvor s bazénikom. Áno, bola skvelá voľba, že som dal spraviť aj plot, poza ktorý nám nikto nečumí. Máme súkromie. Ešte ho cítiť po nátere. (nadýchne sa) Uhmmmm....krásna vôňa.  (začuje zvuk, zarazí sa, vybehne z bráničky a vidí chlapca striekať grafity na plot) Héj, stoj, mladý.  (zdrapne chlapca za koniec mikiny a vlečie ho k múru, na ktorý práve striekal grafity) Karol:    A do frasa.   (snaží sa zdrhnúť, ale pán Novák je rýchly.) p.Novák:    Počúvaj ma, o toto sa ani nesnaž, mne neunikneš. Čo to tu robíš? To je môj dom a toto je trestná vec, chápeš? Karol:    Pán Novák, milujem vašu dcéru. Sľúbil som jej, že jej dám pekný darček na narodeniny a tie graffity sa mi fakt podarili. Pozrite. p.Novák:    (sa otočí na stenu, kde na novonatretom murovanom plote trčí nápis „Milujem ťa, Grétka. Tvoj Ka...

stĺporadie krkov vystavených opore života vytvárajú zábradlie pre bohov aby praskajúce švíky neba ustáli ďaľší zrod. pomaly klope na dvere najskôr nebadane potom trochu živšie až hlava nadskakuje zo šramotu malých prstov pripevnená škatuľka   vo vnútri  darček  kto ho otvorí nápis rozbaľ                                         pošli ďalej                                                                    nevracaj znie hrozivo no reálne stĺporadie krkov sa posúva len jeden zostal stáť a nestačí sa diviť nad smrteľnosťou života čo by sa ešte mohlo a čo už nie Zrod  pomalé plynutie času preteká cez lievik zrýchlenia ukotvená predstava...