opore života
vytvárajú zábradlie pre bohov
aby praskajúce švíky
neba
ustáli ďaľší zrod.
pomaly klope na dvere
najskôr nebadane potom
trochu živšie
až hlava nadskakuje
zo šramotu malých prstov
pripevnená škatuľka
vo vnútri
darček
kto ho
otvorí
nápis rozbaľ
pošli
ďalej
nevracaj
znie hrozivo no reálne
stĺporadie krkov sa
posúva
len jeden zostal stáť a
nestačí
sa diviť nad smrteľnosťou
života
čo by sa ešte mohlo a čo
už nie
Zrod
pomalé plynutie
času
preteká cez lievik
zrýchlenia
ukotvená predstava
a takto sa stávame
takto
sme
prvý nádych je vstupenka
do
možného a nemožného
čo ponúka hmota
čo ponúknem hmote
boh zoskočí a zmieša sa
v stĺporadí krkov
velmi pekne
OdpovedaťOdstrániť