Dnes som bola bicyklovať. Predstavte si to stúpanie do kopca a čerstvý vzduch a vietor. Úžasné. Šliapeš do pedálov a cítiš ako fúka, ako okolo teba fičia autá a počuješ vtáky, ako švitoria, po pravej strane strom, z ktorého vytŕčajú malé zelené výhonky, vyrastanie zelene zo zeme. Túruješ si to poza Levice do kopca a keď už si na ňom, postavíš sa do stredu, nikde nikto a ty tam stojíš, dýchaš a si plný vďačnosti za všetko. A potom sa, po chvíli, otočíš a len sa pustíš dolu kopcom, úžasne sa pritom zabávaš. A celú tú cestu máš rúško. Už je celé mokré od tvojho dychu. No teraz si ho dovolíš dať dole. Je ten správny čas. Môžeš. Koľká sloboda. Koľké vydýchnutie. A o pár metrov ľudia. Zľakneš sa, hľadáš vo vrecku rúško, chytro si ho nasadíš. Prvá ide žena, keď ťa vidí, otočí sa ti chrbtom, aby, preboha náhodou nevdýchla kúsok tvojho vzduchu. Druhý ide asi osemročný chlapec. Sklopí zrak. A posledný otec rodiny, asi 45 ročný. Pozdravíš sa, lebo zatúžiš po ľudskom kontakte. Otec odzdraví naspäť a hneď odtrhne zrak. Zvyšok rodiny sa práve podvedome dohodol, že neexistujem. Fičím ďalej, vietor ma neopúšťa. Nemám rozpustené vlasy, ale cítim sa tak. O chvíľu vhupnem do mesta.
Dnes som bola bicyklovať. Predstavte si to stúpanie do kopca a čerstvý vzduch a vietor. Úžasné. Šliapeš do pedálov a cítiš ako fúka, ako okolo teba fičia autá a počuješ vtáky, ako švitoria, po pravej strane strom, z ktorého vytŕčajú malé zelené výhonky, vyrastanie zelene zo zeme. Túruješ si to poza Levice do kopca a keď už si na ňom, postavíš sa do stredu, nikde nikto a ty tam stojíš, dýchaš a si plný vďačnosti za všetko. A potom sa, po chvíli, otočíš a len sa pustíš dolu kopcom, úžasne sa pritom zabávaš. A celú tú cestu máš rúško. Už je celé mokré od tvojho dychu. No teraz si ho dovolíš dať dole. Je ten správny čas. Môžeš. Koľká sloboda. Koľké vydýchnutie. A o pár metrov ľudia. Zľakneš sa, hľadáš vo vrecku rúško, chytro si ho nasadíš. Prvá ide žena, keď ťa vidí, otočí sa ti chrbtom, aby, preboha náhodou nevdýchla kúsok tvojho vzduchu. Druhý ide asi osemročný chlapec. Sklopí zrak. A posledný otec rodiny, asi 45 ročný. Pozdravíš sa, lebo zatúžiš po ľudskom kontakte. Otec odzdraví naspäť a hneď odtrhne zrak. Zvyšok rodiny sa práve podvedome dohodol, že neexistujem. Fičím ďalej, vietor ma neopúšťa. Nemám rozpustené vlasy, ale cítim sa tak. O chvíľu vhupnem do mesta.
Komentáre
Zverejnenie komentára