Klára

Bola malá a nie veľmi sa smiala

Bola celkom maličičká, zhrbená, kostnatá a holohlavá. A nahá.

Bola by som sa jej aj zľakla, mysliac si, že je to strašidlo, keby som sa nenazdávala, že je len tušením v svite mesiaca.

Bála sa ma viac ako ja jej. Bola malá. Veľmi malá a slabá.

„Ako sa voláš, maličká?“ pýtam sa jej. Neodpovedala, iba na mňa zazerala a po líci jej slza stekala.

„Neplač, prosím, neboj sa.  Rozprávaj sa so mnou, mne môžeš dôverovať.“ Pomaly som sa priblížila, veľmi sa bála. Z ruksaku som vytiahla mikinu, ktorú som tam mala uloženú pre prípad potreby. Veď v horách nikdy nevieš, kedy sa zozimí. Bolo mi to zvláštne, že je nahá. Musela jej byť veľká zima. Podala som jej mikinu. Vyzerala ako malé zvieratko, keď si ju obliekala. Našla som ešte nohavice. Všetko to v konečnom dôsledku na nej vyzeralo XXL. Upokojila sa. Ešte stále sa na mňa dívala iba zboku, ale už mi dovolila sa priblížiť. Pomaly som si k nej sadla a pohladila ju po chrbte. V tom momente sa malý chrbátik povytiahol a akoby nadýchol, vyhrnuté kĺby sa vystreli. Otočila na mňa pohľad.

„Tak ako sa voláš?“ skúsila som znova i keď som nevedela, či mi odpovie.

„Povedzme, že Klára.“ Mykla plecom a zadívala sa do zeme.

Hurónsky som sa začala smiať. „Klára? Ach tak, Klára....to je jeden z božských vtipov. Voláš sa ako moja nadriadená?“

Ofučala sa a malé telíčko vyzeralo ako postava z rozprávky zvaná Hurvínek. Ešte viac som sa rozosmiala, i keď v tejto situácii to bolo celkom nevhodné. Keď začala plakať, uvedomila som si to, podišla som bližšie. Objala som ju.

„Prepáč. Už sa ti nebudem smiať, že si Hurvínek.“

„A čo je to ten Hurvínek?“ Malé očká zvedavo vypúlene civeli do mojej tváre. Nevedela som odolať tomu naivnému pohľadu.

„Taká drevená postavička z rozprávky. Taká mužská postavička.“

„Aha. Nevieš, kde je tato?“ spýtala sa prekvapivo.

Zbystrila som pozornosť: „Tvoj tato? Neviem, kto je to. Ako vyzerá?“

„Má široké ramená, hlboké oči a krásnu dušu.“ Povytiahla si dlhé rukávy a vyditeľne sa vystrela.

„Takého tata poznám. Aj môj tato je taký.“ Hovorím jej.

„A nemôhla by som si požičať na chvíľku tie jeho široké ramená? Keby som sa do nich dokázala ponoriť a vyliezť na ten strom  a spolu by sme sa v ňom chvíľku hrali, odtrhla by som ti jablko a spolu sa najedli.“ Vyliezla mi na kolená a s radosťou ma začala objímať. Bol to presne taký pocit, ako keď malé šteniatko hľadá, čo by vyparatilo.

„Tak dobre. Počkaj, zavolám ho.“ Ani som nemusela. Spoza stromu už prichádzal tato a pomedzi chôdzu sa usmieval. A ona sa na neho dívala ako malé šteniatko. Otvoril paže a ona sa rozbehla, skočila a objala ho. Zrazu som čosi zacítila. Neviem to presne popísať, ale bolo to príjemné. V tom objatí rástla, silnela a krásnela. Dal jej stupáka a ona šla na ten strom, zhodila mu jablko na hlavu.

„Áu. To bolelo, ty ťapa.“ Kričal na ňu tato a už už liezol na strom.

„Zbystri pozornosť a chytaj. Ponúkni aj ju. Ako sa vlastne voláš?“  Švitorí si na tom strome.

Malá, svižná a hravá. Ako sa to stalo, že v priebehu tak krátkeho času sa niekto môže takto zmeniť.

„Povedzme, že Klára.“ Usmiala som sa na ňu. „Veď ty nie si dievčatko, veď ty si chlapčisko.“ Musela som kričať, aby ma započula, lebo hádzala tie jablká po mne ako zbesilá. Ale stíhala som chytať. A tato , ten sa len smial. Lebo to je tato. Všetko pochopí. Podal mi jablko.

„Stačí, poď dole, maličká.“ Zakričal na ňu, schmatol a spolu s ňou sa terigá tým stromom dolu. „Poď.“ Malá sklopila očká a s radosťou si hovela na otcovej hrudi.  Usmieval sa na ňu, zliezli a podal mi ju.

„Už viem, čia si, budeš moja, Klára. Počuješ?“ Hovorím jej a hopkám si s ňou na hrudi domov povedľa tata.