Jednoducho Iná

Bola malá a nie veľmi sa smiala Bola celkom maličičká, zhrbená, kostnatá a holohlavá. A nahá. Bola by som sa jej aj zľakla, mysliac si, že je to strašidlo, keby som sa nenazdávala, že je len tušením v svite mesiaca. Bála sa ma viac ako ja jej. Bola malá. Veľmi malá a slabá. „Ako sa voláš, maličká?“ pýtam sa jej. Neodpovedala, iba na mňa zazerala a po líci jej slza stekala. „Neplač, prosím, neboj sa.   Rozprávaj sa so mnou, mne môžeš dôverovať.“ Pomaly som sa priblížila, veľmi sa bála. Z ruksaku som vytiahla mikinu, ktorú som tam mala uloženú pre prípad potreby. Veď v horách nikdy nevieš, kedy sa zozimí. Bolo mi to zvláštne, že je nahá. Musela jej byť veľká zima. Podala som jej mikinu. Vyzerala ako malé zvieratko, keď si ju obliekala. Našla som ešte nohavice. Všetko to v konečnom dôsledku na nej vyzeralo XXL. Upokojila sa. Ešte stále sa na mňa dívala iba zboku, ale už mi dovolila sa priblížiť. Pomaly som si k nej ...

Píš, že tancujem. Píš, že som prázdna ako strana pred tebou. Píš, že napriek tomu som plná. Píš, že nie písanie, píš za písaním, spíš mi to všetko. Aby sme s písali. Nie. Nie je to vážne. Je to na smiech, presne ako život. Slovo ako trampolína, slovo pohyblivé, slovo za slovom. Hmýria sa vo mne. Hmýrim sa v sebe. A nie je to vážne. Je to na smiech. Ale kto by sa tomu smial. Radšej to pretancujme, "tancujme so situáciou" P. BAUSH, aby sme si povedali podstatné.

Ľahkovážne vtáčie perspektívy mám ich v sebe guľôčkové pero a papier prozaická poézia a ja kĺzať perom/hlavou po papieri po opozitných horizontoch perspektívy dneška spojenie medzi hmotou a tebou tým čo naozaj si a čo si naozaj začni čakám