Sedím v električke 93 a veziem sa na Hlavnú stanicu. Ranné zalepené oči ešte nevnímajú, iba ucho zachytáva. Z pravej strany sa rynie hurónsky rehot obéznej cigánky a nitkového cigána zapáchajúcich do polky autobusu, predo mnou má chlapec v sivej čiapke pustoné ajfónové slúchadlá do ucha. Znie v nich tuc tuc rytmus. Práve prednými dverami nastúpili štyria mladí ľudia, nemôžu sa pohnúť ďalej a tak stoja skoro pri šoférovi. Zjavne boli na záťahu. Mladá dievčina sa troch ostatných, že dnes už určite pôjde na prax. Dvaja jej hučia z oboch strán do uší, že s istotou nepôjde a ten tretí ukazuje svoju igelitovú tašku premočenú avivážou a kvapkajúcu na zem a opakuje: "Kokolíno...to všetko kokolíno." Pol električky sa na nich baví a polovica buď spí, je jej to jedno alebo je nasrdených, že nemajú raňajší kľud. Práve v tej istej chvíli, ako som si preložila nohu cez nohu šofér hlási do mikrofónu: "Vyhlasujem pátranie po dvoch maloletých dievčatkách. Dievčatá sa stratili v Petržalke Jedna mala na sebe maskáčovité nohavice a čiernu lesklú bundu, výška 155 centimentrov, vlasy blond farby po plecia, druhá mala na sebe maskáčovú bundu, bledomodré rifle a na nich vyšitého anjela, výska 160 centimentrov a čierne vlasy. Ak by ste ich náhodou videli, volajte 155. Ďakujeme." Mám pred očami toho anjela na bledomodrých nohaviciach a Petržalku.
Komentáre
Zverejnenie komentára